reklama

Fenomén nabíjania baterky

Niekto mi klepe na plece. Keď sa otočím, osloví ma chlapík. Chvíľu mám pocit, že ide o nejakého predajcu, ktorý sa mi snaží predať niečo, čo nechcem.

Písmo: A- | A+
Diskusia  (4)

V pozadí hrá ľudová hudba, stojíme na námestí pri stánku so zásterami a moja priateľka si vyberá, pretože som jej sľúbil, že jej jednu kúpim.

Dobrý deň pán doktor, tuto som Vám chcel dať toto ” hovorí ku mne. Sprvu nerozumiem ale potom sa pozriem do jeho rúk a vidím fľašu medoviny.

S našou malou sme u vás raz boli o tretej ráno s výsypom na tvári, chcel som sa vám poďakovať. ”

Pomaly mi dopína “ a čo som Vám odporučil fungovalo? ” pýtam sa.

“ Áno áno fungovalo ” chlapík sa usmieva a vtíska mi fľašku do rúk.

SkryťVypnúť reklamu
Článok pokračuje pod video reklamou

Prekvapený situáciou fľašu beriem do rúk “ tak teda ďakujem ” hovorím. Situácia a miesto, kde sa odohrala ma veľmi prekvapí, úplne mi to na mieste ani nedochádza. Po odchode pána, ktorý sa stratil v dave, ma mrzí, že bola naša konverzácia tak krátka.

 Dorazil som domov a situáciu si v hlave prehral ešte raz. Je tak trochu bizarná, ale poviem Vám napĺňa ma dobrým pocit. U niekoho som zanechal taký dojem, že ho to viedlo ku gestu ako bolo toto. Nie tá fľaša ale to gesto je to, čo sa ráta.

Tento pocit je to, čo človek ako ja, na mieste na akom som, potrebuje. Aspoň raz za čas vidieť, že naša práca v ľuďoch zanecháva dojem. Pracujem na pediatrii druhý rok a vo svojom bežnom dni sa stretávam ako s akútne chorými deťmi, ktoré vyliečim a pošlem domov zdravé, tak aj s deťmi, ktoré sú krôčik od smrti a ich prognóza je neistá. Dosť často sa však stretávam aj s deťmi, ktoré sú chronicky choré, postihnuté alebo tŕpia rôznymi nevyliečiteľnými chorobami. Ak je to množstvo detí, ktorým môžem pomôcť limitované a prichádzam deň čo deň do kontaktu s utrpením, na ktoré nemám dosah, strádam a moja životná energia je vybitá ako baterka. Situácie ako tá, ktorú som dnes zažil, túto baterku dobíjajú. Takéto situácie sa nedejú každý deň, ale ak sa udejú, stoja za to.

SkryťVypnúť reklamu
reklama

Už dlhšie som uvažoval, že o tomto fenoméne nabíjania baterky napíšem. Väčšina mojich kolegov si prešla fázou neistoty, či urobili správne rozhodnutie ísť robiť toto povolanie. Neistota príchádza väčšinou okolo 6 mesiaca praxe, kedy človek už videl, čo ho čaká a aké očakávania sa naňho kladú. Táto neistota buď človeka privedie na iné oddelenie, alebo sa do jeho života vkradnú momenty, ktoré ho pri našej práci udržia.

Ja som takúto krízu v 6. mesiaci praxe nezažil, ako vždy, keď začnem robiť niečo nové, pohrúžil som sa hlboko do tajov pediatrie a v 6. mesiaci som ešte nemal pocit, že toho viem dosť, ale práca ma bavila. Táto neistota sa ku mne vkradla tento rok v januári, keď som sa staral o jedno špeciálne dievčatko.

SkryťVypnúť reklamu
reklama

Volá sa Natálka, má jeden rok a bola k nám preložená z ARA, kde ležala po multiorgánovom zlyhaní pre sepsu, ľudovo nazývanú otravu krvi. Pri príjme som si Natálku vyšetril a nález bol veľmi zlý, dieťatko potrebovalo na dýchanie trubičku v hrdle (tracheostómiu), kvôli tomu, že bola dlho sedovaná zabudla prehĺtať, takže sme ju museli kŕmiť hadičkou, ktorú mala zavedenú cez nos do žalúdka. Slečna otvárala oči, no nezdalo sa, žeby nadväzovala kontakt s okolím, nevedela udržať očný kontakt a na osoby okolo seba vôbec nereagovala. Stav sa mi vôbec nepáčil, to sa dá chápať, preto som si zavolal na pomoc detskú neurologičku, aby zhodnotila jej stav a navrhla postup ako stav zlepšiť. Po jej vyšetrení ma moja nedôvera v jej stav neopúšťala, neurologička mi vysvetlila, že stav, ktorý prežila sa podpísal na jej vedomí a celkovom neurologickom zdraví, že mozog bol počas zlyhania ostatných orgánov nedokrvený a tým pádom ostane poškodený. Predpísala jej liečbu, ktorá mala za úlohu minimalizovať rozsah poškodenia. Čas plynul a skepsa ma neopúšťala, držal som ju na uzde a pred mamičkou som sa snažil byť čo najpozitívnejší, čo viditeľne fungovalo, maminu nádej neopúšťala. Po nejakom čase bola naša pacientka tak stabilná, že sa nám ju podarilo presunúť na bežné oddelenie, kde mala pacientka pokračovať v rehabilitácii. Na chvíľu sa mi stratila z dohľadu, keďže ma zamestnávali iní pacienti.

SkryťVypnúť reklamu
reklama

Zhruba po 3 týždňoch som slúžil na oddelení, kde som sa s pacientkou stretol pri večernej vizite. Keď som kráčal do izby, nahadzoval som podobný úsmev o aký som sa snažil každý deň, keď som ich mal na starosti na JISke. Keď som ale vošiel do izby a videl pacientku, ako sedí v postieľke, úsmev som nemusel fingovať. Mamina ma pozdravila a Natálka tiež. Síce nie slovami, stále mala tracheostómiu, ale dala o sebe vedieť tak, že nastavila ukazovák do vzduchu. Mamina mi vysvetlila, že takto zdraví s ľudmi, ukazovákom im musí stlačiť nos. A tak som sa prehol do postieľky, Natálka mi stlačila nos a usmiala sa. A zrazu bol úsmev na mojej tvári jednoznačne iný ako ten, ktorým som sa vybavil, keď som vstupoval do miestnosti.

Od tohto momentu som na tomto oddelení slúžil ešte asi 4 krát. Zakaždým som do tejto izby vstupoval s polovybitými baterkami, ale s pripravenou nabíjačkou. Jeden krát som našiel Natálku stáť v postieľke, inokedy zasa robiť krok držiac maminu za ruku. Zakaždým som žasol nad tým, čo som videl.

Naposledy som slúžil v sobotu a pri preberaní služby som počul hluk z izby, kde pacientka bývala. Keď som vošiel dovnútra, aby som zistil, čo sa deje, vítala ma Natálka vydávajúc zvuky od výmyslu sveta. V ten deň jej zrušili tracheostómiu a Natálka znova objavila zvuk svoj hlasu. Takto znela jej oslava.

A neistotu môžeme ešte na chvíľu odložiť.

Filip Olekšák

Filip Olekšák

Bloger 
  • Počet článkov:  19
  •  | 
  • Páči sa:  1x

Píšem o medicíne zo svojho pohľadu. Zoznam autorových rubrík:  Medicine lifeEdinburgNezaradenéSúkromné

Prémioví blogeri

Pavol Koprda

Pavol Koprda

9 článkov
Lucia Šicková

Lucia Šicková

4 články
Iveta Rall

Iveta Rall

86 článkov
Martina Hilbertová

Martina Hilbertová

49 článkov
Matúš Sarvaš

Matúš Sarvaš

3 články
Juraj Karpiš

Juraj Karpiš

1 článok
reklama
reklama
SkryťZatvoriť reklamu