„Čo je vaša najväčšia starosť, čo Vám prekáža najviac?“
„Tie hnačky pani doktorka, tie hnačky.“
„Ale vravíte, že máte jednu riedku stolicu denne, je to tak? To ešte nie je hnačka.“
„No tak to nazvite ináč ale veľmi mi prekáža zobudiť sa v noci v posteli s neželanou návštevou v nohaviciach. Mám naštrbenú psychiku, to vieme všetci v tejto miestnosti. Čo potrebujem na to, aby som s tým niečo vedel urobiť, nie je zavolať psychiatra a nadopovať ma nejakými práškami, potrebujem sa cítiť ako človek, aby som presvedčil sám seba, že ním som.“
Nie každého pacienta vieme vyliečiť, nie každý bude ako nový potom, čo odíde z nemocnice. Neznamená to však, že sme ako lekári zlyhali. Na čom záleží, je spraviť človeku život tak kvalitným ako to len ide. Urobiť maximum preto, aby pacient mohol bojovať s tým čo mu bolo nadelené. Dať mu prostriedky na boj s ťažkou chorobou.
Pacient quadruparetický, s primárne progresívnou roztrúsenou sklerózou, s ťažkým diabetom a jeho komplikáciami. Veľmi ťažké diagnózy. Každá a jedna, nehovoriac o tom, že je na nich jeden človek.
„Budeme vám musieť zobrať prsty na nohách, ich infekcia vás ohrozuje na živote. Je nám to ľúto, máme vyčerpané neinvazívne terapeutické postupy.“
Choroby sú strašne desivé.
Dnes som videl časti ľudských tiel, ktoré nevyzerali ako by mali vyzerať. Ani jeden lekár v miestnosti však nevyzeral byť vydesený.
„Aj mne je ich ľúto, ale menej ako môjho života, keď ma ohrozujú, nechcem ich.“.
A zrazu som nebol vydesený ani ja.
O pár dní neskôr sme pri posteli iného pacienta. Rejekcia štepu. Tak sa hovorí stavu, kedy telo neprijme transplantovaný orgán a imunita začne vyvíjať snahu o jeho odstránenie z tela.
„Takže pankreas musí von?“
„Áno.“
„Škoda.“
„Máte pravdu, je ho škoda, ale menšia ako vášho života.“
Pozorujem, že nie som jediný, kto sa tu učí.
